Pravá radosť

V drobnej anekdote hovorí manžel manželke: „Pozri, tu píšu, že si treba dávať pozor na falošné e-shopy.“ A žena si vzdychne: „Veru, je to presne tak. Ja som si minulý týždeň objednávala odbornú literatúru do práce. A namiesto toho mi prišli nové šaty, topánky a kabelka.“

Každý z nás pozná tie predsavzatia: budem sa venovať niečomu dôležitému! Ale rýchlo skĺzneme k tomu, čo nám prináša bezprostrednú radosť. Niečo podobné však hrozí aj v náboženskom živote. Sú veriaci, ktorých baví navštevovať miesta zázrakov a zjavení. Dokážu kvôli tomu precestovať tisíce kilometrov.

Radi rozprávajú o rozličných uzdraveniach a nevšednostiach, ktoré sa tam stali. A povzdychnú si: „Aká škoda, že u nás sa také veci nedejú. V našej farnosti sa nikdy nič nevšedné nestalo.“

A pritom aj na ich oltári sa každý deň premieňa chlieb na Kristovo telo. Víno na Kristovu krv. Aj u nich sa dejú zázraky: keď kňaz krstí dieťa alebo keď sa v spovednici prednáša formula rozhrešenia nad kajúcnikom. Samozrejme, sme náchylní tešiť sa skôr z toho, čo zakusujeme priamo.

Z toho, čo vidíme fyzickým zrakom, čo vnímame zmyslami. To všetko sú ale len znaky, ktoré poukazujú na niečo dôležitejšie.

Pán Ježiš v nedeľnom evanjeliu upozorňuje učeníkov, ktorí sa vrátili z prvého ohlasovania: „Neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi.“

Lebo to je naozaj dôležité. No a v nebi sú po krste zapísané aj naše mená! Lenže my by sme sa radšej chceli potešiť tým, že sa nám budú poddávať duchovia, že premôžeme nepriateľov, že nám nič neuškodí. (A popritom sa do ohlasovania až tak nehrnieme, všakže?)

Apoštol Pavol to na základe svojej skúsenosti pochopil do hĺbky. Díva sa na život a svet očami viery, keď píše Galaťanom: „Ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet.“

Sestra, brat: čo tak prečítať si v nedeľu popoludní pre ozajstnú radosť (namiesto časopisov a internetu) jeden z Pavlových listov – aj s úvodom a poznámkami?