V Božích očiach sme už dospelí

Zmŕtvychvstalý Kristus je víťaz, premohol smrť a vrátil sa späť medzi svojich. Mohol by konečne presvedčiť veľradu i Piláta o svojej osobe a poslaní. Miesto toho robí neočakávaný krok. Odchádza k Otcovi a úlohu ohlasovania evanjelia a budovania kráľovstva zveruje ľudstvu - i mne. Nám, ktorí zvykneme žiadať si od neho pomoc, či nechať konať jeho, alebo radšej zutekať.

Pozície sú odteraz zmenené. Boh nerieši veci za nás, ale poveruje úlohou. Ako je to možné? Práve teraz, keď po veľkom strachu z kríža pochopili, kto je Ježiš - a nakoniec zostanú sami?

Možno sa nedávno niekto z vás priblížil k viere, objavil, ako chutí modlitba, a dnes sa dozvedá, že jeho spovedníka preložia; alebo sa vám rozpadne modlitbová skupina. Kiežby sme spolu s učeníkmi pochopili, že Boh nás už považuje za dospelých. Posiela nám Ducha, ktorý nás bude vovádzať do plnej pravdy. Kiežby sme nabrali odvahu odvážneho Boha, ktorý z nás robí výnimočných mužov a ženy, svätých a prorokov, kňazov a kráľov. 

Ježiš vystupuje do neba, aby bol medzi nami stále prítomný. Už nebude viazaný na telo, priestor a čas. Nositeľ Nobelovej ceny François Mauriac to veľmi pekne vystihol, keď sa vyjadril, že odo dňa nanebovstúpenia máme Boha číhajúceho na každom rohu ulice.

Pred nami tak stojí nový paradox kresťanstva. Najskôr nás žiada veriť, že neviditeľný Boh sa stal človekom. Teraz od nás čaká, aby sme verili, že dosiahnuteľný Boh sa vydáva do krehkých rúk hriešnikov.

Evanjelista Matúš situuje Ježišov odchod na vrch v Galilei. Tá predstavuje miesto skúsenosti s Bohom. Jedine ten, kto sa s ním stretol, ho dokáže dôveryhodne opísať.

Galilea je pohraničná oblasť. Susedí s krajinami pohanov, ale je zároveň miestom začiatku, prvého stretnutia a zamilovania sa. Iba ak sa vrátime ku skúsenostiam, ktoré nás obrátili, môžeme pravdivo ohlasovať Pána. Práve tu, v Galilei, v krehkej Cirkvi na okraji spoločnosti, sme pozvaní budovať Ježišovo kráľovstvo a uvedomovať si, že Boh nám naozaj plne dôveruje.