Vie, čo sme porobili

Toto neopakovateľné studničné stretnutie zástupcov dvoch rodov, ktoré si dlhú dobu nedokážu nič pekné povedať, je provokačné aj bez slov: na jednej strane stojí pravoverný Žid a na druhej heretická Samaritánka, čistý a nečistá, rabín a žena s pochybnou povesťou, vlastník živej vody, ktorý si pýta vodu obyčajnú.

S touto „neplánovanou stretávkou“ museli mať problém nielen Ježišovi učeníci, ale možno aj samotný evanjelista Ján, ktorý si tento rozhovor niesol v sebe dlho, až ho nakoniec ako jediný napísal. Pochopil, že Ježišova „navigácia“ funguje inak, že vyhľadáva také cesty, ktorým by sa ich nohy zďaleka vyhli.

Preto je v tomto úryvku evanjelia už od začiatku všetko mimo plánu: cesta, rozhovor, osoby aj výsledný efekt. Čo ma z neho najviac oslovuje, je zaujímavý záver, ktorý Samaritánka zhrnie do jednej vety: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila!“

Toto bol pre ňu najsilnejší dôkaz, že sa stretla s Mesiášom. „Povedal mi všetko, čo som porobila!“ Tušíme, že to nebolo nič, čím by sa dalo chváliť, ale práve toto ju presvedčilo. Aj o nás Ježiš veľmi dobre vie, čo sme porobili, a my vieme tiež, že nosíme v sebe veľa z toho, čo nám neslúži ku cti a chvále.

Ale ako Ježiš neprišiel Samaritánke „vyčistiť žalúdok“, ale priniesť jej polomŕtvemu životu „živú vodu“, tak s týmto darom prichádza aj k nám. On je tá živá voda pre naše mŕtve predsavzatia, sklamania, opakované zlyhania či zomierajúcu nádej na zmenu života.

Som si istý, že tieto „studne živej vody“ nájdeme v každom našom chráme, len treba vstať a ísť si po Ježišovu vodu pre svoj mŕtvy život. Verte mi, oplatí sa kvôli tomu aj čakať v rade spolu s ostatnými.