Viera na vlnách života

Aj pre apoštolov bolo 45 metrov hlboké Tiberiadske more pod loďkou veľká neznáma. Niet sa teda čo diviť, keď s prichádzajúcim stmievaním a vlniacou sa hladinou bol kráčajúci Ježiš skutočný prízrak, až mátoha.

Avšak ešte väčšie prekvapenie bola nečakaná Petrova prosba: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ Peter neprosil o priplávanie, ale o rovnakú chôdzu, akou prichádzal ťažko spoznateľný Pán.

Mnohí by tento Petrov počin nazvali chvíľkovou pomätenosťou. Lenže v Petrovi bolo to, čo chýbalo celej apoštolskej posádke: odvážna viera.

Je síce pravda, že mu vydržala iba na pár krokov a potom akoby ju z Petra „vyfúkol“ silný vietor, ale dokázal s ňou viac ako tí, ktorí si vo vode nenamočili ani prst na nohe.

Kto chce teda ísť za Ježišom, nemôže zostať sedieť vo svojich „drevených“ istotách, ale musí za ním vykročiť do vlniacej sa nestability, z ktorej nás zachráni iba pohľad viery na Ježiša.

Nazval by som to „námornou definíciou viery“. V roku 2017 sa mi dostal do rúk zaujímavý primičný obrázok novokňaza, na ktorom bol znázornený „zvlnený pohľad“ apoštola Petra spod hladiny vody, na ktorej stojí Ježiš, zohýna sa k nemu a podáva mu ruku.

Na opačnej strane bola modlitba, v ktorej boli aj tieto slová: „Pane, pomôž mi vidieť každú prehru, topenie, sklamanie a každú slabosť ako príležitosť uvedomiť si, čo všetko si pre mňa vykúpil svojou krvou...

Podaj mi ruku pri každom topení, nech sa vždy môžem vrátiť k tebe... a neustále ma vyťahuj z mojich tmavých vôd, ako si vytiahol topiaceho Petra.“ Verím, že slová tejto modlitby zakúša tento kňaz už šiesty rok a to isté môže platiť aj na vlnách nášho života.