Zažiť Božiu krásu

Všetci evanjelisti umiestňujú túto udalosť hneď za tým, ako Ježiš po prvýkrát oznámil, akou smrťou zomrie. Jeho učeníci si začínajú uvedomovať, že ich výnimočný Majster nemá pred sebou ružovú budúcnosť.

Hoci robí zázraky a zástupy ho nasledujú, medzi náboženskými autoritami pribúdajú jeho nepriatelia a on sám predpovedá, že na konci jeho ľudskej cesty nebude trón, ale kríž. Tieto skutočnosti vyvolajú v učeníkoch zmätok a strach. Ježiš berie so sebou troch učeníkov zámerne, pretože potrebujú opäť počuť, že napriek hrozivej predpovedi utrpenia sa nič nezmenilo a on je stále milovaným Synom nebeského Otca.

Táto skúsenosť, ktorú prežili na vrchu premenenia, upokojí ich rozrušené srdcia. Hoci tento žiarivý okamih zrejme trval len chvíľu, Peter nechce, aby sa skončil. Túži zostať na vrchu zahalený Božím svetlom a naplnený pokojom. Prichádza však čas zostúpiť z vrchu a vrátiť sa k svojmu predchádzajúcemu životu spojenému s prácou, pochybnosťami, otázkami a dokonca aj hriechmi.

V srdciach učeníkov je však niečo nové: dostali dar. Poslúži im v ťažších časoch, ktoré ešte len prídu. Uvedomili si, že všetky obete, odriekania a problémy pri nasledovaní Ježiša majú zmysel a nebudú márne. Takéto chvíle pokoja, harmónie s Bohom a so svojím životom potrebujeme prežiť aj my, aby sme potom dokázali obstáť vo chvíľach, keď sme sklamaní vo svojich očakávaniach, keď čelíme bolestným stratám a všednosti každodenného života.

Potrebujeme zažiť okamih, keď sa na chvíľu dotkneme prstom neba a zažijeme Božiu krásu. To sú chvíle „premenenia“, chvíle, v ktorých si uvedomíme, že sa napriek všetkému oplatí žiť s Pánom. To sú chvíle, keď máme možnosť získať pokoj a silu do našich unavených sŕdc a pochybujúcich myslí. Dajme sa Ježišom cez pôstne úsilie, vyjadrené modlitbou, pôstom a almužnou, zaviesť na ten svoj vrch premenenia.