Evanjelium tejto nedele nás nielen podrží dlhšie na nohách, ale dotkne sa aj niektorých citlivých stránok nášho života. Hneď na začiatku nás povzbudí, aby sme život podľa prikázaní nežili len z povinnosti, ale naplnili ho láskou; že zabiť človeka možno nielen rukou, ale aj slovom; že pri vzájomnom zmierení máme byť rýchlejší ako náš nahnevaný brat; že zhrešiť môžeme aj v myšlienkach, nielen skutkom; že máme mať odvahu odťať každú príležitosť k hriechu a stáť si za slovom daným človeku aj Bohu.

Pred týždňom nás Ježiš vyzval prevziať si „preukaz totožnosti kresťana“ v podobe ôsmich blahoslavenstiev. Dnes nám hovorí o dôvode prevzatia: aby sme sa stali soľou zeme a svetlom sveta, teda aby sme boli jeho učeníkmi s misijným poslaním.

Spomeniete si, kde nás evanjelium zaviedlo pred týždňom? Spolu s Ježišom sme putovali „Galileou pohanov“, až sme sa ocitli v mestečku Kafarnaum. Teraz si predstavte, ako vystupujeme so zástupom poslucháčov na blízku horu, presnejšie povedané, na 150-metrový kopec, kde sa Ježiš zastaví, posadí a začne učiť.

Tretia nedeľa v Cezročnom období - A

„Krajina Zabulon a Neftali... Galilea pohanov!“ Neviem ako vám, ale mne táto Izaiášova geografia dlho nič nehovorila, takže som si pri nej vždy kládol otázku: Prečo takéto slávnostné, až poetické zvýrazňovanie akéhosi okrajového územia, ktoré dnes by pápež František nazval jedným slovom: periféria?!

Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta.“ S takýmto označením Krista má už dnešný človek problém – byť označený ako „baránok“ sa jednoducho nenosí, je to slabé, až smiešne označenie.