Bože, buď milostivý mne hriešnemu

Na to, aby sme si predstavili modlitbu dvoch hlavných postáv nedeľného evanjelia - farizeja a mýtnika, nepotrebujeme veľa námahy.

Prvého vidíme farizeja, ako hrdo stojí pred Bohom. O nič neprichádza prosiť. Prichádza iba skonštatovať, ako mu všetko vychádza, že je iný, lepší od ostatných. On sa vlastne v tej chvíli prišiel modliť sám k sebe: stal sa pre seba spasiteľom, ktorý si to všetko vyrovnal, splatil vlastnými skutkami, takže nikomu nič nedlhuje a od nikoho nič nepotrebuje. Ani od Boha. Takáto „modlitba“ uráža Boha. 

Ako sa modlil mýtnik? Učupený kdesi celkom vzadu, ďaleko od svätyne, nedokáže ani len oči zdvihnúť, bije sa do hrude a je schopný vysloviť iba päť slov: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“

On si už na prahu chrámu uvedomil, aký je veľký rozdiel medzi ním a Bohom. S jeho osobou prišla pred Božiu svätosť iba úbohá hriešnosť. V tej chvíli nebolo čo vyzdvihnúť, s kým sa porovnať, čo priniesť, iba hriech. Svoj najosobnejší hriech. Mal ho v svojom srdci, krivil ho, bránil mu pozerať sa, ale dovoľoval mu aspoň biť sa do svojej hrude.

Prečo to robil? Poľský arcibiskup Grzegorz Ryś si všimol toto gesto aj na sv. Hieronymovi, ktorý si svoju vinu priznával trochu drastickým spôsobom: kameňom. Udieraním kameňa do hrude chcel dať najavo, že srdce človeka je príliš tvrdé na to, aby si hneď dokázalo priznať svoj hriech, a preto je potrebné ho skrušiť.

Ľudské srdce totiž nestvrdne hneď pri prvom hriechu, ale po čase. Čím viac času pretečie od hriechu, tým sa srdce človeka stáva čoraz tvrdším. Nehovoriac o tom, že človeku najviac bráni priznať si hriech práve pýcha.

A ako vzniká? Presný návod podal vyššie uvedený farizej. Na to, aby v nás vznikla pýcha, potrebuje vždy niekoho, s kým sa môžeme porovnávať: ja nie som taký, ako tamtí, ja som iný. 

Preto, aby sa človek dokázal čo najúprimnejšie modliť, potrebuje mať v poriadku najprv svoje srdce.

Farizej prišiel bez srdca a taký aj odišiel. Mýtnik prišiel so skrúšeným srdcom a odišiel ospravedlnený.