Bude to natesno

Určite nás aspoň raz v živote potrápila otázka: Bude málo spasených? Koľkí budú v nebi a koľkí v pekle? Ktorých bude viac? Sú to otázky, ktoré trápili nielen Ježišových učeníkov, ale aj hlavy mnohých súčasníkov.

Ľudí provokuje nielen nebo, ale ešte viac peklo. Búria sa pri pomyslení, žeby tam mal niekto skončiť. Najradšej by ho videli prázdne, alebo keby vôbec nebolo. Učenie Cirkvi je však také, že peklo skutočne existuje, len o nikom s určitosťou netvrdí, že je v ňom.

V žiadnom cirkevnom dokumente sa nerieši ani počet spasených či zatratených. Napriek tomu celými dejinami sa o tomto počte diskutovalo a raz sa dospelo k pesimistickému záveru, inokedy k optimistickejšiemu.

Lenže ani sám Ježiš na túto otázku jednoznačne neodpovedal, iba upozornil, že oveľa viac by nás mala trápiť otázka osobnej spásy: Budem medzi spasenými? A pripomenul, že sa máme usilovať vojsť do Božieho kráľovstva tesnou bránou.

Ak by sme chceli byť pri tomto Ježišovom odporúčaní presnejší, museli by sme slovko usilovať sa nahradiť slovami zápasiť, bojovať, namáhať sa – teda vydať zo seba maximum, ako to robíme pri mnohých veciach, na ktorých nám životne záleží. Božie kráľovstvo totiž prevyšuje všetko, čo je nám najdrahšie, pretože ide o večný domov – o domov s Otcom. 

A prečo je tento prechod taký tesný? Pápež František by odpovedal, že je to preto, aby zadržal našu pýchu, ktorá nás nadúva, a strach, ktorý nám bráni dôverovať mu. Je to síce tesná brána, ale stále brána Božieho milosrdenstva, ktorá je otvorená pre všetkých, lebo „on očakáva každého z nás, nech sme spáchali akýkoľvek hriech, aby nás objal a ponúkol svoje odpustenie“. 

V jednom spoločenstve kňazov prišla reč aj na záverečnú hodinu života. Vtedy ju jeden postarší kňaz zakončil slovami: „Keď budem zomierať, budem sa musieť pretlačiť cez tesnú bránu a vtedy sa všetky moje hodnosti a tituly zo mňa postŕhajú a ja sa postavím na druhú stranu iba s mojím holým životom.“

Dúfajme, že to bude nielen holý, ale aj dobre prežitý život.