Ďakujem

Mnohí sme zažili situácie, keď pri darovaní nejakej veci dieťaťu, jeho otec či mama pohotovou otázkou – „A čo povieš?“ mu pripomenuli známe slovo: ďakujem. Aj keď sme sa z niektorých detských úst dočkali iba slovka „kujem“ – úplne nám to stačilo. 

Žiaľ, vďačnosť sa dnes vyjadruje čoraz rýchlejším a najkratším spôsobom, prípadne vôbec. Pred nejakým časom boli zverejnené najviac používané slovenské slová. Viete, ktoré slovo sa dostalo na prvé miesto? Bolo to slovo: byť. Ďakujem sa nedostalo ani do prvej päťdesiatky. Aj z toho možno vidieť, na čom nám veľmi záleží.

Nevďačnosť sa však nezrodila včera. Je to stará neresť. Všimol si ju aj Ježiš, keď z desiatich uzdravených iba jeden sa dokázal vrátiť a „veľkým hlasom velebil Boha.“

Na tejto udalosti je však zaujímavý ešte jeden fakt: všetci uzdravení boli veriaci, či nábožensky založení ľudia. Dodržiavali náboženské predpisy, a preto šli ukázať sa kňazom, aby im potvrdili ich uzdravenie. Deviatim sa však uzdravila iba koža, ale nie srdce. Vďačnosť teda ešte nemusí byť automatická čnosť u každého veriaceho človeka.

Aj veriaci môže zabudnúť na to, čo je to Božia milosť, že je to dar, ktorý si ničím nezaslúžil. Preto nie je dobrým znamením v našom živote, ak si na všetko lepíme nálepku: samozrejmé.

Či je to požehnanie, zdravie, láska, pokoj, úspech, život – ak sa toto všetko stane samozrejmým a prestávame za to vzdávať chválu Bohu, stali sme sa nevďačným ľudom.

Vďačnosť nám totiž káže považovať všetko za Boží dar, dokonca aj to, čo sa nám v živote zrúcalo a nevyšlo, pretože aj cez neúspech môžeme nanovo spoznávať seba i Boha.

Iba jediná bytosť nikdy neďakuje a nechváli Boha a to je diabol. Ak prestávame ďakovať a chváliť Boha, začíname sa mu podobať. 

Jeden muž raz spomínal, ako si večer neľahne skôr, kým nepoďakuje Bohu aspoň za desať vecí, ktoré sa mu v ten deň dostali. Počíta si ich na prstoch a priznáva sa, že mu nikdy nestačia.

Čo tak presvedčiť sa o každodenných Božích daroch aj na prstoch vlastných rúk?!