Drámy a dary
Ilustračná snímka: ISTOCKPHOTO.COM
V dnešnom úryvku evanjelia autor oznamuje splnenie Izaiášovho proroctva: „Hľa, Panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel.“
Prorok ho vyslovil pred kráľom Achazom okolo roku 735 pred Kristom. Narodenie Emanuela malo byť pre judského kráľa znamením záruky Božej ochrany pred vojenskými hrozbami. Podľa evanjelistu Matúša sa uskutočňuje až teraz po siedmich storočiach.
Osobne sa dotýka Jozefa, ktorého označuje za Dávidovho syna, aby nám pripomenul zrealizovanie Božieho uistenia o kráľovskej dynastii. Cez postavu Jozefa nás učí, že k naplneniu posolstva sa neprichádza bez osobnej a často bolestnej drámy. Keď Jozef zistí, že Mária je v požehnanom stave, zamýšľa ju potajomky prepustiť, aby ju nevystavil potupe. Bola preňho radosťou života, ale ak by to bola Božia vôľa, je ochotný sa jej vzdať.
Biblista Albert Vanhoye hovorí, že veľkým Božím darom predchádzajú veľké bolesti. Boh musí rozšíriť naše duše, aby ich mohol naplniť svojím darom, ktorý je pre nás nesmierne veľký na prijatie.
A Jozef bol práve takýmto spôsobom pripravovaný na milosť, ktorá nepatrila iba jemu, ale celému ľudu a svetu. Mal plniť úlohu otca Spasiteľovi sveta, ktorý „vyslobodí svoj ľud z hriechov“. A zároveň manžela Márie, s ktorou má v dokonalej čistote prežiť duchovné zjednotenie. Môžeme obdivovať ducha a múdrosť svätého Jozefa. Evanjelista ho nazýva spravodlivým. Jozef nechce ublížiť nikomu, nieto najmilovanejším.
Ešte krajšia je jeho poslušnosť Božiemu slovu.
Keď nás stretne ťažkosť, bolesť či veľká životná rana, často sa naše vnútro najskôr vzbúri, srdce sa uzavrie a zatvrdneme. Nechceme počuť nič a nikoho. Jozefova reakcia je iná. Stále zostáva otvorený na Božie slovo. Neuzatvára sa sám do seba.
Prosme Pána o milosť byť silnými v skúškach života a zároveň otvorenými na Božie plány, ktoré sú určite krajšie, než si dokážeme predstaviť. Buďme si istí, že ak Boh od nás žiada prijať veľkú ťažkosť, pripravuje nám aj veľké milosti.