Kto dá, tomu sa pridá

Ale ani život s Bohom nie je o úplnej obyčajnosti a prázdnote, ktorá ničím neprekvapuje. Svätý Otec František pred niekoľkými rokmi pripomenul, že nikto z nás neprichádza od Boha naprázdno, ale sú mu zverené vzácne poklady – talenty: Božie slovo, viera a sviatosti. Nehovoriac o množstve iných darov, ktoré sú už pre nás samozrejmosťou.

Toto všetko nám nebolo dané, aby to skončilo skryté v „trezore“ nášho života, ale aby to prinieslo požehnanie. Veď uznajte, komu by bol prospešný lekár, ktorý by nevyužil získané medicínske vedomosti a schopnosti? Alebo kňaz, ktorý by namiesto „ohlasovania zo striech“ bol nepočuteľný a neviditeľný?

Takto by sme mohli rad-radom pokračovať až k tým, ktorí si myslia, že okrem nedostatkov nič iné nemajú. Je to omyl. Aj človek úplne „vyradený z prevádzky“ dostal Božie talenty, ktorými môže prinášať jeho požehnanie.

Spomeniem mystičku 20. storočia Martu Robinovú (1902 – 1981), ktorú od detstva poznačil kríž choroby. Následky po epidémii týfusu sa čoraz viac prejavovali na jej zdravotnom stave, až ju nakoniec obrali o každý pohyb, ako aj o možnosť prehĺtať stravu.

Jej zdanlivo bezcenný život mal v sebe dve výnimočnosti. Prvou bolo, že 50 rokov žila iba z prijímania Eucharistie, nič iné nemohla prehltnúť. Druhou bolo, že prijímala mnoho ľudí rôzneho postavenia, ktorí kvôli rozhovoru s ňou dokázali čakať v dlhom rade pred jej dverami.

Život bez pohybu dával do pohybu životy iných. Posledné nedeľné podobenstvo o rozdaných talentoch pred záverom liturgického roka nám teda pripomína, že pred Boha sa nemáme vrátiť iba s tým, čo sme od neho dostali, ale pridať k tomu aj všetko z našej strany.