Kto má vieru, páči sa Bohu

Už ani dnešní tridsiatnici nemajú osobnú skúsenosť so životom v totalite či v náboženskej neslobode. Často aj tých najväčších hrdinov dokázali zlomiť tým, že im siahli na najbližších členov rodiny a začali ich vydierať cez rôzne vyhrážky. Niečo podobné robí dnes aj mafia.

Preto je veľmi ťažké vžiť sa do postavenia neznámej matky z Druhej knihy Machabejcov, ktorá si v dobe náboženskej neslobody žiada radšej vidieť smrť všetkých siedmich synov, než by mali ďalej žiť dvojtvárnym životom. Zároveň všetci jej synovia s odvahou vyznajú neochvejnú vieru v Boha, čím privedú do úžasu nielen mučiteľov, ale aj samotného kráľa.

Pri počúvaní tohto dramatického vyznania viery si musíme položiť jednu závažnú otázku: Koľkí sme už dnes vycúvali z náročnosti na svoju vieru a žijeme tak, aby v nikom nevzbudzovala ani len najmenší odpor?

Našťastie, nie je to jediný príbeh hrdinskej viery v živého Boha. Do dnešných dní sa stále píšu mnohé neuveriteľné ľudské príbehy o sile viery v Boha, ktorý je Bohom živých a nie mŕtvych. Vôbec teraz nemyslím na životopisy svätých, ale na životy bežných ľudí, ktorí si za svoje hrdinské prežívanie viery odniesli prinajmenšom pohŕdanie inými, alebo aj zničenie vlastného života.

Každý deň zápasíme o našu vieru vo vzkriesenie. Každý deň si ju musíme ubrániť pred dnešnými „saducejmi“, ktorí nám ju budú popierať cez rôzne hlavolamy o smrti, len aby nás spochybnili o večnom živote.

V Liste Hebrejom sa píše, že „bez viery je nemožné páčiť sa Bohu“. Je to teda veľmi dôležitá čnosť, ktorá sa musí prejaviť aj cez naše skutky, inak zostáva mŕtva. Náš Boh predsa nie je Bohom mŕtvych.

Rád by som uviedol ešte jeden príklad odvážnej matky troch malých detí, Márie Tencerovej z Novej Bane. Táto žena bola známa tým, že počas minulého režimu spolu s manželom ukrývala v dome prenasledovaného kňaza. Keď sa nakoniec prezvedelo o jej čine, zatkli nielen kňaza, ale aj ju odsúdili na 14 mesiacov väzenia v Prahe, kde 7. apríla 1960 zomrela ako 39-ročná. A vôbec nebola jediná.