Len ak vytrváme, zachránime sa

Každý cirkevný rok sa končí Ježišovým pripomínaním veľkých znamení, ktoré sa na konci čias naplno prejavia. Ich spoločným menovateľom bude nesúlad. Čoraz viac ho pozorujeme nielen v takmer zničenej prírode a vo vesmíre, ale ešte viac v medzinárodných vzťahoch, a tiež navzájom medzi sebou. Prestáva nám to spolu ladiť.

Hodnoty, ktoré nás v minulosti spájali, chránili sme ich a vážili si ich ako sväté, sa dnes búrajú a nenecháva sa kameň na kameni. Sme opakovane uvádzaní do omylu. Cítime, že plaviť sa proti prúdu dnešného zmýšľania sveta je čoraz náročnejšie, až oslabujúce. Ale ani toto nemá byť dôvodom na rezignáciu či ničnerobenie. Na nebo sa totiž nečaká, k nebu sa vystupuje.

Cirkev v závere liturgického roka, ktorým nás sprevádzala Božím slovom, dáva zaznieť aj hlasu poslednému z dvanástich malých prorokov - Malachiášovi. Prehovoril cez tri rázne vety, ktoré ukončil jasným vyhlásením: „Ale vám, čo sa bojíte môjho mena, vyjde slnko spravodlivosti.“

Ak teda vytrváme vo vernosti Božiemu menu až do konca, budeme zachránení, teda spasení. Najväčšiu chybu však urobíme vtedy, ak sa pre Božie kráľovstvo budeme šetriť. Pretože tam, kde nič nerobíme, nepriateľ Božieho kráľovstva sa stáva silnejším.

Pred nejakým časom bola odvysielaná relácia o slovenskom horolezcovi Jozefovi Psotkovi, ktorý v roku 1984 ako najstarší horolezec v svojej dobe zdolal horu sveta Mount Everest. Avšak pri zostupe zahynul a pochovali ho v ľadovej trhline. Zvykol hovorievať, že „človek vydrží veľa, ale nikdy sa nemá vzdať“. Preto vždy zabúdal na svoje zranenia a omrzliny a znovu vystupoval na ďalšiu horu. Niektorí ho za jeho posledný výstup kriticky posudzovali, ale ako uviedol jeho spoločník – úplne inak sa na všetko pozerá z dvestometrovej nížiny ako z výšky 9 000 metrov.

Aj my sme akísi „duchovní horolezci“, možno kriticky posudzovaní tými, čo sa pre Božie kráľovstvo ani len trochu nespotili, ale pohotovo pripomenú naše zlyhania.

Nezastavujme sa. Nebo nie je za pozeranie, ale za námahu.