Miluj svojho nepriateľa

Neviem, ako sa vám budú počúvať slová tohto evanjelia, ale je isté, že patria medzi ťažké podmienky kresťanskej lásky.

Ak sme v stave vnútorného pokoja a pred nikým neuhýbame svojimi očami, pravdepodobne nás žiadne slovo z evanjelia nepoškriabe na duši. Ale akonáhle označenie nepriateľ dostane svoju tvár s menom aj priezviskom, začneme sa pri týchto riadkoch potiť.

Naozaj to Ježiš myslí vážne, aby som odpustil práve tomuto nepriateľovi? Dokonca, aby som urobil pre neho niečo dobré, aby som mu požehnal a ešte sa zaňho aj modlil?! Takúto podobu má láska k nepriateľovi. 

Je to jedna z najťažších lások kresťana, ktorá ho celkom odlišuje od ostatných náboženstiev: miluj svojho nepriateľa, nepreklínaj ho, ak treba, požičaj mu a nič za to nečakaj.

Priznám sa, že slová v tomto zamyslení sa ťažko ťukali do počítača, a pritom nemám vedomie, žeby som mal nejakých osobných nepriateľov. Viem však o mnohých, ktorí sa trápia s dlhodobým neodpustením z druhej strany, čiže odpustili, ale druhá strana odpustenie neprijala. Naďalej trvá nepriateľské mlčanie a odvracanie tváre na inú stranu. Je to bolestnejšie, ak takéto vzťahy vládnu medzi nami - kresťanmi.

Ak teda niekto neodpúšťa, ani Boh mu nemôže odpustiť, postupne ohluchne na Boží hlas a jeho modlitba bude neúčinná. Hriech z neodpustenia zostáva na tej strane, kde zostalo neodpustenie.

Svätý Pavol nás upozorňuje, aby slnko nezapadlo nad naším hnevom, pretože čím dlhšie trvá neodpustenie, tým ťažšie sa odpúšťa. Nedajme sa preto odradiť od urovnania vzťahov, lebo kto odpúšťa, ten sa nemýli a nikdy nebude ľutovať. Naopak, podobá sa Ježišovi, ktorý nás v odpúšťaní nekonečne prevýšil. 

Pamätám si, ako raz prišla za mnou jedna mama a povedala mi, že večer sa nedokázala modliť Otče náš. Keď som sa jej opýtal na dôvod, hovorila: „Tak som sa nahnevala na svoje deti, že v tej modlitbe by som Bohu klamala, že odpúšťam svojim vinníkom, keď som im neodpustila.“

Dokážeme sa po tomto evanjeliu o láske k nepriateľovi ešte pomodliť Otče náš?