Modlitba so srdcom vdovy

Už od počiatku sa kresťania snažili uviesť do života Ježišovu požiadavku neustálej modlitby. Vždy sa však zdala akási neuskutočniteľná: Je možné stále sa modliť, a pritom neochabovať?

V histórii Cirkvi boli mnísi, ktorí sa o to pokúsili tak, že sa rozdelili na tri skupiny: jedni sa modlili a spievali žalmy, druhí pracovali a tretí odpočívali a po určitom čase sa vzájomne vymenili, takže z ich kláštora sa dňom i nocou ozývali modlitby a chvály.

Východní kresťania si zasa osvojili takzvanú Ježišovu modlitbu: „Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“ Túto modlitbu si dokonca spojili aj s dýchaním a preniesli ju do každodennej činnosti, počas ktorej sa stále modlili v rytme nádychu a výdychu.

Kresťania na Západe premietli túto požiadavku najprv do liturgie hodín, ktorú rozdelili na sedem časov počas dňa, v ktorých sa modlili žalmy, počínajúc v noci a končiac znovu večerom. Neskôr sa tento spôsob pre všetkých zjednodušil a prešiel do známej modlitby posvätného ruženca.

Otázkou však zostáva, prečo sme povinní stále sa modliť. Pretože sme tou evanjeliovou vdovou, ktorá už na tomto svete nemá nikoho, kto by sa jej zastal. Niektorí v tejto vdove vidia aj Cirkev, ktorá nemôže očakávať pomoc z tohto sveta, ale iba od Otca, ktorý je na nebesiach. Nie je to síce atraktívne prirovnanie, ale pripomína nám, že v modlitbe sme všetci v postavení prosebníkov, doslova žobrákov, ktorí nič nemajú a všetko dostávajú iba od neho. Preto sa modliť máme tak, ako vieme, a nie ako nevieme.

Skúsenosť nás učí, že čím viac nám pribúdajú roky, tým viac sa naša modlitba zjednodušuje. Nie je to však starobou, ale láskou, ktorá učí človeka modliť sa stále a rád. Svedčí o tom aj Stanisław Dziwisz, bývalý osobný tajomník sv. Jána Pavla II. Tento pápež v posledných rokoch života najradšej zostával sám v adorácii a vtedy si popod nos pospevoval staré náboženské piesne. V modlitbe sa stával znovu úprimným a jednoduchým dieťaťom pred Bohom.