Pozná ma?
Iba jednej vety sa dotknem z podobenstva o múdrych a nerozumných pannách alebo o múdrom a nerozumnom spôsobe života: „Veru, hovorím vám: Nepoznám vás.“ Na prvé počutie to neznie až tak hrozne, kým si za ženícha nedosadíme Boha a za nerozumnú pannu seba. Teraz má táto veta iný zvuk.
Ilustračná snímka: unsplash.com/Rajat Verna
Bola by skutočná tragédia, keby sme z Božích úst mali počuť, že nás nepozná. Ale ako nás môže nepoznať ten, ktorý všetko pozná a pred ktorým sa nič neukryje? Ako vševediaci Boh môže povedať, že nás nepozná?
Ukazuje sa, že dôležité je nielen to, či poznám Boha, ale aj to, či Boh pozná mňa. Päť nerozumných panien poznalo ženícha, čakali naňho spolu s múdrymi pannami a volali: „Pane, Pane!“ Teda boli aj zbožné. A predsa dvere zostali zatvorené. Kde sa stala chyba?
V odpovedi mi opäť pomohol Grzegorz Ryś, dnes už najnovší poľský kardinál, ktorý hovorí, že ako veriaci často prezentujeme svoje vedomosti o Bohu zapamätané z hodín náboženstva, kázní či z prečítaných kníh a časopisov alebo z rôznych stretnutí.
Lenže evanjelium sa ma nepýta, koľko o Bohu viem, ale či ma Boh pozná. Čo to znamená? V biblickom jazyku je „poznanie“ niečo oveľa viac ako iba štúdium, čiže práca rozumu.
Je to cesta lásky. Ak mám naozaj niekoho spoznať, musím s ním vytvoriť blízky vzťah, žiť s ním, tešiť sa s ním, trpieť s ním, spolu s ním sa modliť. Len takýto život prináša úplne iné poznanie človeka, ktoré nemám so žiadnym iným človekom na zemi.
Možno som sa s Bohom ešte nikdy zo srdca neporozprával, nič dôverné som mu o sebe nepovedal, nehovoril som mu, z čoho mám naozaj radosť a z čoho bolesť, teda nič osobné som s ním neprežil.
Dokonca ho k niečomu nechcem ani pustiť, lebo sa za to hanbím ako Adam v raji a skrývam sa za krovie svojich znalostí či vonkajšej zbožnosti. Takže celé poznanie s Bohom stojí na tom, či mu dovolím, aby ma miloval takého, aký som naozaj. On predsa neprichádza, aby ma zničil alebo vykradol, ale aby so mnou žil.