Poznáme ho

Očakávali by sme, že sa stretne s jasajúcim davom rodákov, ale namiesto toho ho čaká pochybnosť a nedôvera. Podľa nich nemôže byť Mesiáš, ten by si predsa nevybral obyčajnú rodinu tesára. Mesiáš musí byť iný než tento Ježiš, s ktorým sa hrávali ako deti.

Presvedčenie, že presne viete, kto je ten druhý, vládlo aj v Nazarete. Ľudia si boli istí, že ho veľmi dobre poznajú. Jednoducho je to syn tesára. Práve v rodisku zažil Ježiš jeden z najväčších neúspechov, pokiaľ ide o kázanie a robenie zázrakov. Jeho krajania sa už rozhodli. Nemohli uveriť, že by Boh mohol prísť v niekom, koho poznali. Negatívna sila predsudkov je naozaj veľmi mocná.

„Nemusíš mi nič hovoriť, poznám ťa!“ Nič nie je pre vzťah smrteľnejšie ako pevné presvedčenie, že ten druhý nám nemá čo nové ponúknuť. Veď ho poznáme. Znovu a znovu triedime ľudí okolo seba a zadeľujeme ich do vopred pripravených schém, pretože je to pohodlné a uľahčuje to život.

A tak človek stojaci pred nami zostáva uväznený v úlohe, ktorú sme mu určili. Deje sa to všade tam, kde ľudia žijú istú dobu vedľa seba v rodine, v práci, na sídlisku, v obci.

Aby mohol vzťah fungovať, potrebujeme každé stretnutie vnímať ako novú výzvu, niečo, čo sa nikdy nedá úplne naplánovať, niečo, čo je vždy otvorené prekvapeniam. Neuzatvárajme sa do svojich kategórií a otvorme sa prekvapeniu, pretože život vyhasína tam, kde už neočakávame nič nové.

To platí aj o našom vzťahu s Bohom. Ak si vypestujeme postoj Ježišových rodákov, nebudeme s ním môcť zažiť nové veci. Einstein povedal: „Je ľahšie rozbiť atóm ako predsudok.“ Boh, skutočnosť, ľudia sú väčší ako naše myšlienky a nálepky.