Prečo?

Tieto a podobné otázky nás ľudí nikdy nepustia. Budú sa nás držať dovtedy, kým bude existovať utrpenie v akejkoľvek podobe. Nejde len o otázky ku Kristovmu utrpeniu.

Sú to otázky celých ľudských dejín – otázky trpiaceho človeka. V konečnom dôsledku je to iba jedna otázka: Prečo?

Ježišov príbeh utrpenia nám dnes rozpráva svätý Lukáš. Poznáme ho ako evanjelistu milosrdenstva a Božej lásky k človeku.

Rovnako ako v celom svojom evanjeliu aj v príbehu o umučení predstavuje Ježiša ako veľmi ľudského. Stal sa človeku podobným vo všetkom okrem hriechu (Hebr 4). A je ním aj v posledných chvíľach pozemského života.

Aj Ježiš má strach. Prosí Otca, aby od neho zobral kalich utrpenia, ale je pripravený plniť jeho vôľu až do konca. No ani v tých najväčších úzkostiach nezabúda na druhých. Je stále pri trpiacom, hoci sám veľmi trpí.

Aj takto napĺňa slová z večeradla: toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Ježiš zostáva spasiteľ, uzdravovateľ, záchranca hriešneho človeka.

Iba Lukáš rozpráva o tom, že Ježiš uzdravuje veľkňazovho sluhu alebo že sa modlí za svojich trýzniteľov a ešte aj tesne pred smrťou prisľúbi večnú spásu lotrovi na kríži. Zostal človekom a pri človeku aj vo chvíli svojej agónie a obety.

Lukášov osobitný pohľad na Ježišovo utrpenie nachádzame aj v slovách Krista na kríži. Zatiaľ čo Ježiš podľa Matúša a Marka zomiera so slovami: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Ž 22), posledné Ježišovo slovo podľa Lukáša znie: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha!“ (Ž 31).

Matúš a Marek zobrazujú Ježiša, ktorý je v osamelosti svojho umierania blízky každému človeku v zúfalej situácii. Lukáš kladie dôraz na vrúcne spojenie Ježiša s Otcom. Takto nás učí, že aj v tých najťažších chvíľach života patríme Bohu a sme v jeho rukách.

Trpiaci Ježiš nám dnes neodpovedá na naše otázky o našich krížoch a utrpeniach. On ich berie na seba a nesie ich na svojich pleciach. Naše otázky i naše kríže. Prečo vlastne?