Raz budeme žasnúť

Hospodár, ktorý si založí úplne novú vinicu a zverí ju najatým vinohradníkom, zažije bolestné sklamanie. Nielenže jeho sluhom neodovzdajú ani strapec hrozna, ale zoberú im aj životy.

Nakoniec s chladným kalkulom zabijú syna. Vinica napokon skončí v rukách nových vinohradníkov. Celé podobenstvo vyznieva veľmi dramaticky, až tragicky.

Ale Ježiš vloží do jeho vysvetlenia silný odkaz na Žalm 118: „Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána, vec v našich očiach obdivuhodná.“

Nám, ktorí už určitý čas počúvame Božie slovo, znie tento žalm trochu veľkonočne. Nie je to ďaleko od pravdy, pretože Ježiš toto podobenstvo hovoril v Jeruzalemskom chráme iba pár dní pred svojím ukrižovaním a vzkriesením. Vedel, že jeho Otcovi nikto nemôže prekaziť plán spásy.

Na tomto mieste chcem uviesť jedno časté pokušenie veriaceho človeka: robiť Bohu „našepkávača“ či „odborného poradcu“ na problémy sveta. Niekedy to môže zájsť až tak ďaleko, že svoje slová a vôľu označí za Božie, čím prekročí nielen všetky hranice, ale prestane rešpektovať aj „Pána vinice“ a riadi sa iba podľa seba.

Denne si musíme pripomínať naše skutočné postavenie: sme iba „vinohradníci“, ktorým sa na určitý čas zverilo to, čo patrí Pánovi. Rád si pozriem vtipne ladený film o farárovi donovi Camillovi a starostovi Pepponem, ktorí medzi sebou v malom mestečku neustále zápasia.

Farár, s osobným vzťahom k ukrižovanému Ježišovi, si ho chce často nakloniť pre svoje plány, ktoré však nie sú vždy v súlade s „kostolným poriadkom“. Myslí si, že jeho pohľad spod kríža je lepší ako Kristov z kríža.

Vždy sa však presvedčí, že Kristove oči predsa len vidia lepšie a ďalej ako tie jeho. Preto nezabúdajme: Boh robí všetko tak, že na konci budeme všetci žasnúť.