Sme boháči aj lazári

Pred dvadsiatimi piatimi rokmi získala prestížnu Pulitzerovu cenu fotografia Kevina Cartera, zachytávajúca vyhladované černošské dieťa v Sudáne, ako si unavené na chvíľu čupne na zem a v tej chvíli sa objaví pri ňom obrovský sup a čaká na jeho smrť.

Fotograf ho neodohnal, ale 20 minút čakal na to, aby sup prišiel čo najbližšie k dieťaťu a mohol urobiť ten najdokonalejší záber. Až potom supa odohnal, ale dieťaťu, ktoré sa chcelo dostať k potravinovej pomoci OSN, vôbec nepomohol.

Tento dramatický záber upútal nielen pozornosť tisícov ľudí, ale vyvolal aj obrovské rozhorčenie nad tým, prečo tento fotograf nepomohol tomuto dieťaťu a prirovnali ho k šelme, ktorá iba čaká na svoju korisť. Čakal iba na jeden záber, ale nič viac pre dieťa nespravil.

Aj keď získal významnú cenu, nemal z nej žiadnu radosť. Ešte v tom istom roku si po nekončiacich výčitkách svedomia siahol na život. Neskôr sa zistilo, že dieťa zomrelo až o trinásť rokov neskôr na horúčku.

Tento príklad iba dokresľuje skutočný hriech ukrytý aj v podobenstve o žobrajúcom Lazárovi a hodujúcom boháčovi, ktorý skončil v pekle. Príčinou záverečného zúfalého stavu boháča nebolo jeho bohatstvo, každodenné hodovanie či odev z bohatého purpuru, ale strata videnia druhého, ktorý mu ležal priamo pod nosom a on ho iba obchádzal.

Mohol tak veľa preňho urobiť: dať sa mu najesť, napiť, pozvať ho, alebo aspoň sa k nemu ozvať. Boháč neskončil v zatratení preto, čo robil dennodenne, ale preto, že ani v jeden deň neurobil nič dobré pre druhého.

Takmer každý deň pri svätej omši si priznávame aj tento hriech, keď hovoríme, že sme veľa zhrešili: myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého. Možno práve to posledné pokladáme za najmenej dôležité, a predsa pred Božou tvárou bude súd aj zo zanedbávania dobrého, keď sme z ľahostajnosti prechádzali okolo iných, ktorí mali toho menej ako my.

Myslime na to, že všetci sme pre iných v niečom boháči a pred inými v niečom lazári. Nech nás to, čoho máme viac, neurobí slepými.