Sme v jeho ranách
Homília na Nedeľu Božieho Milosrdenstva
Ľubomír Grega 30.04.2019
Ilustračná snímka: WIKIWAND:COM
Na ôsmy deň po Veľkej noci počúvame Jánovo evanjelium o dvojnásobnom prekvapení učeníkov vzkrieseným Ježišom - najprv v prvý deň po sobote a potom o osem dní, keď je prítomný aj chýbajúci Tomáš.
Pri obidvoch stretnutiach Ježiš urobí rovnaké gesto - ukáže učeníkom prebodnuté ruky a bok a Tomáša vyzve, aby sa dotkol jeho rán.
Mnohí celé veky premýšľali nad tým, prečo na Ježišovom vzkriesenom tele naďalej zostali rany. Vzniklo veľa vysvetlení, ale azda najpôsobivejšie z nich je od sv. Antona Paduánskeho.
Odvoláva sa na proroka Izaiáša, kde sa Boh vyznáva z lásky k človeku a hovorí, že keby aj matka zabudla na svoje dieťa, on na nás nemôže zabudnúť, ba až do svojich dlaní si nás vryl. Ježiš si teda nenechal na dlaniach jazvy po klincoch, ale jeho ranou či stigmou je naše meno. On si nechcel cez rany pripomínať bolesť a utrpenie, ale svoju lásku voči nám. Ježišove rany sú znaky jeho lásky, ktorá je silnejšia ako smrť a ktorá je skutočným prejavom jeho milosrdenstva voči nám.
Nech by sme padli do akéhokoľvek hriechu, nech by sa z nás stali otroci tej najhoršej závislosti, on si nás bude stále pamätať, pretože naše meno si dal „vpísať“ do vlastných dlaní klincom a krvou. Takže keď sa pozeráme na Ježišove rany, pozeráme sa na svoje meno. Moje meno je jeho ranou, nie klinec.
Ak teda v dnešnú nedeľu budeme s osobitnou úctou stáť pred obrazom Božieho milosrdenstva, uvedomme si práve túto skutočnosť, že vidíme vzkrieseného Ježiša ukazujúceho na rany z lásky. Akoby nám chcel povedať, že nemôže na nás zabudnúť, pretože nás miluje viac ako matka vlastné dieťa.
Všimnime si ešte druhé gesto, ku ktorému nás Ježiš pozval: dotkni sa mojich rán. Ako to urobiť? Iba cez rany bratov a sestier, ktorí tvoria Cirkev – jeho telo. To sú dnešné rany na tele vzkrieseného Pána. Majú rôzne tváre a podoby, o ktorých je niekedy ľahšie hovoriť, písať, prednášať alebo ich fotiť, ako im osobne podať ruku a pomôcť. Lenže skutočné milosrdenstvo sa nielen prijíma, ale aj prejavuje voči ostatným.
Pri obidvoch stretnutiach Ježiš urobí rovnaké gesto - ukáže učeníkom prebodnuté ruky a bok a Tomáša vyzve, aby sa dotkol jeho rán.
Mnohí celé veky premýšľali nad tým, prečo na Ježišovom vzkriesenom tele naďalej zostali rany. Vzniklo veľa vysvetlení, ale azda najpôsobivejšie z nich je od sv. Antona Paduánskeho.
Odvoláva sa na proroka Izaiáša, kde sa Boh vyznáva z lásky k človeku a hovorí, že keby aj matka zabudla na svoje dieťa, on na nás nemôže zabudnúť, ba až do svojich dlaní si nás vryl. Ježiš si teda nenechal na dlaniach jazvy po klincoch, ale jeho ranou či stigmou je naše meno. On si nechcel cez rany pripomínať bolesť a utrpenie, ale svoju lásku voči nám. Ježišove rany sú znaky jeho lásky, ktorá je silnejšia ako smrť a ktorá je skutočným prejavom jeho milosrdenstva voči nám.
Nech by sme padli do akéhokoľvek hriechu, nech by sa z nás stali otroci tej najhoršej závislosti, on si nás bude stále pamätať, pretože naše meno si dal „vpísať“ do vlastných dlaní klincom a krvou. Takže keď sa pozeráme na Ježišove rany, pozeráme sa na svoje meno. Moje meno je jeho ranou, nie klinec.
Ak teda v dnešnú nedeľu budeme s osobitnou úctou stáť pred obrazom Božieho milosrdenstva, uvedomme si práve túto skutočnosť, že vidíme vzkrieseného Ježiša ukazujúceho na rany z lásky. Akoby nám chcel povedať, že nemôže na nás zabudnúť, pretože nás miluje viac ako matka vlastné dieťa.
Všimnime si ešte druhé gesto, ku ktorému nás Ježiš pozval: dotkni sa mojich rán. Ako to urobiť? Iba cez rany bratov a sestier, ktorí tvoria Cirkev – jeho telo. To sú dnešné rany na tele vzkrieseného Pána. Majú rôzne tváre a podoby, o ktorých je niekedy ľahšie hovoriť, písať, prednášať alebo ich fotiť, ako im osobne podať ruku a pomôcť. Lenže skutočné milosrdenstvo sa nielen prijíma, ale aj prejavuje voči ostatným.