Stále sme na ceste

Pred mesiacom sme v týchto novinách mali možnosť pozerať na štyridsaťosem novokňazských tvárí, o ktorých by mali platiť slová z nedeľného evanjelia: Pôjdu za ním všade, kamkoľvek pôjde. Bolo by smutné, ak by týmto mladým tváram chýbal oheň nadšenia a zmysel pre obetu. Hovorí sa totiž, že najviac sily a nadšenia býva ráno, na poludnie je to už o čosi menej a večer sa spája s únavou. 

Na druhej strane uvedené Ježišove podmienky pre potenciálnych nasledovníkov sa môžu zdať prehnané: kto chce ísť za ním, nesmie si nárokovať materiálne istoty, nemá organizovať pohrebné rozlúčky a dokonca odísť bez rozlúčenia aj od najbližších. 

Tieto tvrdé podmienky môžu v nás vyvolať otázku, či Ježišovi nechýbala ľudskosť. Určite nie. Nebol ani proti streche nad hlavou, ani proti telesnému milosrdenstvu či proti ľudskosti. Ježiš chcel svojím radikálnym postojom zdôrazniť iba dve dôležité slová pre jeho nasledovanie: ísť hneď. Vedel totiž, že ak človek odpovedá slovami: neskôr, inokedy, zajtra, o mesiac... - často sa tieto odsuny zmenia na - nikdy. Kto totiž zostáva stáť, môže ho stratiť. A pre kresťana ísť znamená žiť.

Preto sa tieto požiadavky netýkajú iba kňazov či rehoľníkov, ale všetkých, ktorí mu uverili a nasledujú ho. Úlohou Cirkvi bude vždy putovať za ním. Veď čo znamená samotné slovo „farnosť“? Je z latinského slova parochia (a to je zasa odvodené z gréckeho slova paroikoi), čo znamená spoločenstvo cudzincov či utečencov bez domovského práva. Teda naše farské spoločenstvá nám pripomínajú, že naša vlasť je v nebi, to znamená na tejto zemi sme len pútnici, pozor: nie vandali.

Toto označenie farnosti pred pár rokmi pripomenul v Ríme viedenský kardinál Christoph Schönborn a dodal: „Nám kresťanom akoby sa v poslednej dobe vytratilo nebo. Takmer sme prestali o ňom hovoriť. Zabudli sme, že sme len na ceste. My sme sa dokonca na tejto ceste ubytovali a prestali po nej kráčať. Lenže nebo nepríde k nám automaticky. Sme Cirkvou na ceste, ktorá bude vždy potrebovať pokánie a obnovu.“