Ukáž svoju tvár Bohu
Mnohí obdivujú hory a opakovane vystupujú na ich vrcholy. Je pozoruhodné, že aj Cirkev nás cez Božie slovo až dvakrát do roka pozýva vystúpiť na ten istý vrch, ktorý so svojimi 588 metrami ani zďaleka nepatrí k elite známych veľhôr.
A predsa tento Lukášom nepomenovaný vrch je jedinečný svojou „modlitbovou udalosťou“, ktorú dnes nazývame premenenie Pána. Lukáš je totiž jediný evanjelista, ktorý si viac ako ostatní všímal Ježišovu modlitbu a iba on zaznamenal, že Ježišovi sa na tomto vrchu zmenil vzhľad tváre a odevu práve počas modlitby.
Sila jeho modlitby bola taká viditeľná, že si to prítomná trojica apoštolov všimla aj na Ježišovom zovňajšku, ktorý nedokázali ani celkom dobre opísať. Bolo to niečo jasnejšie ako slnko a belšie ako sneh. K tejto modlitbe svetla sa pridali ešte dvaja muži: Mojžiš, prvý vodca Izraela, ktorý tiež po sinajskom stretnutí s Bohom zostupoval s rozžiarenou tvárou, a Eliáš, prvý prorok, ktorý pre Božie veci horel ako oheň.
Prečo je táto udalosť každoročne pripomínaná na Druhú pôstnu nedeľu?
Možno preto, aby sme si po desiatich dňoch pôstu pripomenuli, že v živote nedôjde k žiadnej osobnej premene, ak ju nebude sprevádzať úprimná modlitba. Modlitba nám totiž nebola daná iba nato, aby sme cez ňu niečo dostávali, ale v prvom rade nato, aby sme sa do hĺbky zmenili – zmenili seba i vlastný život. Keď sa totiž modlíme, Boh sa v nás túži „ubytovať“, on chce postaviť svoj „stan“ v našom srdci. Preto pri modlitbe nie je ani tak dôležité naše slovo, ako to, čo v nás koná Boh.
Vždy, keď sa ráno prebúdzame a odchádzame za svojimi povinnosťami, naša prvá cesta by mala byť výstupom na vrch premenenia, kde si potrebujeme v modlitbe upraviť svoju tvár pred naším Bohom. Len tak obstojíme aj pred ľudskými tvárami. Nehovoriac o tom, že o svoju „duchovnú vizáž“ sa máme starať celodenne, pretože tieň hriechu nám ju môže kedykoľvek zastrieť. Takže konečný odkaz z vrchu Tábor: viac sa pozerajme do zrkadla modlitby ako do zrkadla zo skla.