Umenie súcitu
Ilustračná snímka: unsplash.com/Rosie Sun
Ježiš si robí starosti o svojich učeníkov a pozýva ich, aby zostali s ním v ústraní a po náročnej práci si oddýchli. Pozýva ich do ticha, aby si vo svojom vnútri usporiadali dojmy z ohlasovania evanjelia. Zároveň ho však hľadá zástup ľudí, ktorí za ním prichádzajú pešo z veľkej diaľky.
Keď ich Ježiš uvidel, zľutoval sa nad nimi. Súcit nie je iba jedna z jeho čností, ale patrí k jeho podstate. Ježiš mení program dňa, necháva učeníkov pokojne odpočívať a venuje sa ovciam bez pastiera. Je pekné vidieť, že Ježiš mení svoje plány, nie plány svojich priateľov.
Rozhodne sa vzdať svojho odpočinku, nie odpočinku apoštolov. Zmiloval sa nad unavenými apoštolmi a vyzval ich na odpočinok a následne sa zmiluje nad zástupmi a preruší svoj vlastný odpočinok.
Pozeral sa na ľudí s láskou a potom konal. Vedel, že nie samotné trápenie a bolesť desia človeka, ale to, že je v bolesti sám, že ju prežíva bez útechy priateľa. Čím viac nás život zraňuje, tým viac je Boh pohnutý súcitom a približuje sa k nám, aby nám ponúkol odpočinok, prihovoril sa nášmu srdcu a daroval sa nám.
Všetci sa potrebujeme od Ježiša naučiť umeniu súcitu a nehy, naučiť sa meniť svoje plány, dávať ľudí na prvé miesto, premeniť svoj láskavý pohľad na objatie pre tých, ktorých stretávame na ceste života.
Mohli by sme mať niekedy pocit, že to, čo môžeme urobiť, je len kvapka v mori, ale práve táto kvapka môže dať životu nový zmysel. Pokiaľ sú medzi nami ešte stále ľudia, ktorí dokážu uprednostniť blížneho pred vlastnými záujmami, ktorí sa dokážu zmilovať aj nad posledným človekom, tak potom má tento svet ešte stále nádej.