Život medzi Božím a cisárovým
Ilustračná snímka: pixabay.com
To všetko boli pochvalné reči na Ježiša, ktoré mali o pýtajúcich vytvoriť priateľský obraz. Ale Ježiš vedel, čo je za týmto „medom“, a celý spôsob nazval pokúšaním a odosielateľov otázky pokrytcami.
Ježiš to vedel, ale nám to nie je vždy jasné, preto si musíme osvojiť známu radu o „vážení slov“, pretože raz vypovedané slovo už nestiahneme naspäť. To je prvá časť evanjelia. Tá druhá pripomína Ježišovu odpoveď, že netreba miešať cisárovo s Božím, ani ich stavať do protikladu. Čo je však cisárovo a čo Božie?
Cisárovo je iba to, čo sa končí s cisárom, a Božie je to, čo má pečať večnosti. Všetky „denáre“ sveta sa stratia a zhrdzavejú, skončia ako ich majitelia. Ale v človekovi je niečo, čo sa nestráca ani smrťou a má pečať večnosti – je to jeho nesmrteľná duša.
Preto nemáme mať starosť len o pozemské, ale aj o večné, ktoré raz bude s Bohom alebo bez neho. Je pravda, že medzi cisárovým a Božím bude aj neustále napätie. Ešte počas totality sa v bývalom Sovietskom zväze odohrala bežná rodinná scéna.
Matka a stará matka túžili pokrstiť niekoľkoročného chlapca, ale otec im to zo strachu pred úradmi rázne zakázal. Napriek tomu o nejaký čas obidve ženy chlapca zobrali na trh, ale namiesto trhu s ním zamierili do chrámu, kde ho kňaz hneď pokrstil.
Po krste mu zakázali povedať o tom otcovi. Ale pre chlapca to bol taký silný zážitok, že neodolal a všetko povedal. Otec, ktorý práve hral na gitare, ju od zlosti roztrieskal. Ale stará mama ju s pokojom pozbierala a uložila na pamiatku so slovami: „Božie veci stoja za to, aby sa kvôli nim polámali aj pozemské.“