Nielen každá veta, ale aj každé slovo v Písme má svoj veľký význam a chce nám niečo dôležité oznámiť. Napríklad miesto uzdravenia posadnutého dievčaťa. Odohralo sa za hranicami Svätej zeme, blízko najbohatších blízkovýchodných prístavných miest Týru a Sidonu.

Pred pár týždňami ma zaujala informácia od súčasných vedcov, ktorí tvrdia, že človek preskúmal už takmer sto percent z povrchu Mesiaca a Marsu, ale iba päť percent z hlbočín morí a oceánov. A tak si položili otázku, čím to je, že vzdialené planéty spoznávame viac a lepšie ako to, čo máme pod nohami. Odpoveď bola nejednoznačná.

Každoročne dvakrát vystupujeme cestou evanjelia na vrch premenenia nášho Pána. Tento rok to bolo 5. marca počas Druhej pôstnej nedele a druhýkrát túto nedeľu, 6. augusta, na sviatok Premenenia Pána. Mnohí sme sa dožili tohto dňa, ale nie všetci rovnako. Niektorí z nás už uvideli Pána ako trojica apoštolov. Teda tak, ako počas svojho pozemského života nikdy predtým. Spomeňme si na nich v modlitbách. Kráčanie životom sa skutočne podobá výstupu na vrch Tábor. Vystupujeme spolu s Ježišom a pritom si ani neuvedomujeme, s kým kráčame. Až do chvíle, keď prídeme do cieľa a začneme ho vidieť v inom svetle.

 

Po dlhom rade Ježišových podobenstiev si nakoniec vypočujeme posledné tri, ktoré hovoria, aké dôležité je získať „nebeské kráľovstvo“. Tento zisk je prirovnaný k  pokladu ukrytému na poli, k vzácnej perle či sieti plnej rýb.

Šestnásta nedeľa pripomenie hneď tri podobenstvá, z ktorých dve sú akoby vložené do známeho podobenstva o pšenici a kúkoli. Pre tých, ktorí ho už počuli viackrát a pamätajú si ho, nie je ničím novým. Napriek tomu žiadne Božie slovo nie je až také poznané, aby nemohlo byť spoznávané ešte viac.